cara mia, 19
kreatívna duša momentálne skúšajúca šťastie vo svete
ďakujem, random čitateľ, že si tu, si super.

piatok 14. októbra 2016

posledný írsky deň

mojim posledným írskym dňom bola sobota prvého októbra, prekvapivo krásny jesenný deň, do ktorého som sa zobudila na obed a s nie tak krásnou opicou.
akurát sa opieram o kuchynskú linku a v ruke mám hrnček s odbitým uškom a čiernou kávou, keď zvonku počuť auto.
"nejdeš si s nami zaskákať?" opýta sa ma kamarát zrazu zhmotnený v predsieni.
"a kam?" opýtam sa a on mi ukáže fotku toho miesta a ja rozmýšľam. rozmýšľa sa mi teda veľmi bolestivo a pomaly ale nejako to už len ide. "keď ja idem dnes domov vieš, musím sa pobaliť a potom večer ísť na autobus do dublinu."
"veď to máš času akurát, poď s nami!"
"tak dobre."
sedím v aute a vedľa hlavy mám dva surfy, otvorí sa plechovka guiness a on mi ju cez tie surfy podáva.
kráčame popri kravách a nezdvorilo komentujeme ich veľkosť, venujú nám urazené pohľady a potom zlezieme, opatrne opatrne, ja ešte v gumákoch, pár ďalších skál, čo nám prišlo do cesty a sme tam.
"tak to je fakt dosť vysoko," poviem s pohľadom upretým na oceán rozbíjajúci sa o kamene asi tak štyri metre podo mnou a nakoniec odtiaľ ani neskočím, vyberiem si výbežok tak o meter nižšie. skočím, vyleziem na skaly, zo škrabanca na nohe mi slabo tečie krv, nechám sa zohriať slnkom a potom znovu skočím, už ani nevnímajúc zimu.
už teraz mi chýbaš, írsky oceán a kravy. a zelené útesy. aspoň že ten alkohol je na slovensku lacnejší.



sobota 17. septembra 2016

edinburgh a jeseň

odkedy pre mňa september prestal znamenať nástup do školy, zbožňujem jeseň najviac na svete. vzduch chladnejší a hrejivé lúče slnka ešte príjemnejšie, svet farebnejší a z kávy sa parí do ospalého rána. sobota v edinburghskej botanickej záhrade, v slúchatkách chet faker a zvláštne príjemný pocit nostalgie.
let z dublinu o 6.25 ráno a moja druhá noc strávená na letisku, dve hodiny na improvizovanej posteli z troch stoličiek a potom už ani to nie. bod zlomu nastal, keď mi prestalo hrať jedno slúchatko.
špičky budov boli vtedy schované sivou hmlou, ale ollie mal na sebe oranžový sveter, takže svet ostal v rovnováhe. keď nespíte, tak vám ani nepríde divné dať si prvý pint dňa o desiatej, ešte pred raňajkami.
piatkový večer v znamení tesco sajdrov a chystania sa na tradičnú škótsku tancovačku, ollie nesklame a oblečie si kilt, no všetky lístky sú vypredané, tak sa len tradične škótsky opijeme. vidieť kamaráta v kilte objednávať si o druhej ráno v mcdonalde cheeseburger je neprekonateľný kultúrny zážitok!

since september stopped meaning going back to school for me, i've just fallen in love with autumn. the air chillier, the warming rays of sun even nicer, the world being more colourful and the steam coming out of hot coffee disappearing into the sleepy morning. saturday in edinburgh's botanical garden, chet faker in my earphones and a weirdly pleasant feeling of nostalgia.
flight from dublin at 6.25 am and my second night spent in the airport so far, two hours on an improvised bed made out of three chairs. it all came to a breaking point when one of my earphones stopped playing. 
the tips of buildings were hidden in gray mist then, but ollie was wearing an orange jumper, so the world kept its balance. when you haven't slept, it doesn't even seem odd to have your first pint of the day at 10 am, even before breakfast.
friday night, tesco ciders and getting dressed for the traditional scottish dance thing, ollie keeps his word and wears a kilt, but all the tickets are sold out so we just end up getting drunk in a traditional scottish way. to see your friend in kilt ordering a cheeseburger in mcdonald's at 2 am is definitely an unbeatable cultural experience!





utorok 16. augusta 2016

12. august

ráno si kúpim ovocný šalát, lebo treba vyvážiť pivá včerajšieho večera, oblejem sa horúcou kávou a nahlas po slovensky nadávam. tak! svieti slnko, ja stopujem a pred sebou mám necelých osemdesiat kilometrov. prvý mi zastaví john. cestuje kvôli práci a zaujíma sa o históriu slovenska. prechádzame časťou národného parku the burren, obklopení kamenistými horami z jednej a oceánom z druhej strany.
"vidíš tamtú pláž? fanore beach, krásne miesto."
"vysadíte ma tam?"
vysadí a tak som zrazu spontánne na pláži, vyzujem si topánky, prechádzam sa a zbieram mušle a potom začne fúkať, mne uletia ponožky a rozprší sa. bojujem s úskaliami írskeho počasia a snažím sa aj taká premočená na kraji cesty pôsobiť pozitívne, môjmu progresu to pravdupovediac celkom pomáha, lebo veď kto by nevzal samé chúďa dievča v daždi. pár kilometrov prejdem so starším manželským párom a potom mi zastaví maliar richard so zaujímavým životným príbehom a manželkou z thajska. som v kinvare, malom mestečku s loďkami pri móle a priateľskými predavačmi. tu ma do útulneho tepla vyhriateho auta z požičovne prichýli švajčiarska rodinka, čo ide do galway podľa navigácie.
"sme na roadtripe po írsku, dva týždne, toto je naša posledná zastávka." majú papierovú mapu a na nej červenou fixkou trasu s krížikmi. rozprávame sa o finančných pomeroch a hľadáme ich airbnb, porovnávajúc všetky okolité budovy s obrázkom z google máp. tam sa spýtam, kade ku stanici a pustím sa upršanými ulicami. topánky, čo mám na sebe sú dieravé a cez to mrholenie ledva vidím, ale som happy ako tri grepy! dala som to, osemdesiat kilometrov, tri a pol hodiny, nerozštvrtená. čau galway!

in the morning i buy a fruit salad to balance out all the beer of yesterday, spill hot coffee on myself and swear loudly in slovak. sun is shining, i'm hitchhiking and have a little less than eighty kilometres ahead. the first one to stop for me is john. on the road because of work, he's much interested in the history of slovakia. we're going through a part of some kind of national park, the burren, surrounded by rocky mountains on one side and the ocean on the other.
"can you see that beach? fanore beach it's called, beautiful place."
"can you drop me off there?"
he can and so i find myself spontaneously on the beach, take my shoes off, walk around and pick up shells and then the wind starts blowing, my socks fly away and the rain comes down. fighting the irish weather, i try to stay positive standing soaked on the side of the road, but it only actually helps my progress because who wouldn't take a poor girl hitchhiking on her own in the rain. i go a few kilometres with an older married couple and then a painter richard with an interesting life story and a wife from thailand stops for me. i'm in kinvara, a little town with boats in the harbour and friendly shop assistants. here a swiss family that's trying to get to galway using navigation lets me enjoy the cosy warmth of a heated car from the rental company.
"we've been on a roadtrip around ireland for two weeks now and this is our last stop before going home." they have a paper map with a red line and crosses marking the places they've visited. we talk about the financial conditions and look for their airbnb, comparing every nearby building to a picture from google maps. there i ask for the bus station and set off through the rainy streets. the shoes i have on have holes in them and i can barely see through the drizzle but i'm as happy as i could be! i made it, eighty kilometres, three and a half hours, not killed. hello galway!




piatok 15. júla 2016

írske denníky

tie dva týždne čo som tu prešli ako voda, no zároveň mi pripadá všetko, čo bolo predtým strašne dávno. za ten čas sa toho udialo celkom dosť.
- 3789. krát sa mi podarilo zbaliť sa absolútne neprakticky alebo z niektorých chýb sa človek nepoučí
- aj keď stopujete v trojici, nebudete čakať viac ako desať minút
- videla som dúhu, čo vytvorila kruh okolo slnka
- plávala som v oceáne (aj keď studenom) a učila som sa surfovať (aj keď neúspešne)
- asi štyrikrát som sa spálila aj keď bolo celý deň zamračené a pršalo (the fuck?)
- naučila som sa vnímať slnko ako šťastnú náhodu
- náhodný borec ma na ulici učil hrať na flautičku írske melódie a vedel po slovensky povedať "lepšie než nič" (stále rozmýšľam, pri akej príležitosti sa naučil práve túto frázu)
- že dávať ovocie do zeleninového šalátu je najlepší nápad na svete!
- ďalšie stopovanie v daždi a nám zastaví autobus plný turistov a zvezie nás zadarmo
- stretla som dievča, čo má na ruke vytetované "na zdraví" na znak svojej lásky k českej republike (hey cambria!)
- bola na joge a potom sadila červenú repu a rozprávala sa s írskymi psami po slovensky
...a ešte tak 8790 ďalších vecí.

the two weeks i've spent here passed really fast but inspite of that, everything that happened before seems so far away. a lot of things came my way since.
- i managed to pack absolutely unpractically for the 3789th time aka from some mistakes you just don't learn
- even if you hitchhike in three, you won't wait for more than ten minutes
- i've seen a rainbow that created a circle around the sun
- i've swum in the ocean (even if cold) and tried to learn how to surf (even if unsuccessfully)
- i got burnt for like four times even when it was raining and cloudy all day (the fuck?)
- i learned to think of the sun as of a happy coincidence
- a random guy on the street taught me how to play irish melodies on a flute and he knew a phrase "lepšie než nič" in slovak, which means better than nothing (still trying to figure out in what kind of situation he learned that one)
- to put fruit in a vegetable salad is the best idea ever!
- another hitchhiking in the rain and a tour bus stops for us and gives us a lift for free
- i met a girl who has "na zdraví" (cheers) tattooed on her forearm as a symbol of her love for czech republic (hey cambria!)
- did yoga, planted some beetroots and talked to irish dogs in slovak
...and about 8790 other things.


photo by antsinmypants.wordpress.com






pondelok 4. júla 2016

z dublinu do lahinchu

...a potom som prešla v podstate celou krajinou, tri hodiny autobusom z dublinu, ktorý som skoro nestihla, po ceste naň zmokla a plakala na ulici. netušiac kam vlastne idem, pozorovala som z okna všadeprítomné kravy a cítila sa ako vo filme. z dublinu do ennisu, stále tridsať kilometrov odtiaľ, kde som chcela byť. trikrát som sa opýtala na autobusovú stanicu a dostala tri rôzne odpovede, ale dala som to a dostala som sa do mestečka lahinch! teraz by sa možno hodilo trochu praktických informácií, takže čo tu robím? robím tu dobrovoľníčku v lahinch hosteli (cez stránku workaway.info), pracujem tri hodiny denne, tri dni v týždni a mám za to ubytovanie, raňajky a večeru. nepracujem zadarmo, ako viac ľudí ironicky spomenulo, snažím sa spoznávať nové miesta a nemíňať na to peniaze, ktoré vlastne ani nemám. bolo to rozhodnutie dosť spontánne, o lahinchi som predtým v živote nepočula, ale každou chvíľou tu sa mi potvrdzuje, že aj na intuíciu sa občas spoľahnúť oplatí.

...and then i went across the whole country basically, three hours by bus from dublin, which i almost missed, got rained on on the way there and cried on the street. not knowing where i'm actually going, i watched the everpresent cows from the window and felt like i was in a movie. from dublin to ennis, still thirty kilometres from where i wanted to be. i asked for the bus station three times and got three different answers, but i made it and i got to a town called lahinch! now seems like a good time for some practical information, so what am i actually doing here? i volunteer at the lahinch hostel (though the workaway.info site), i work for three hours a day, three days in a week and i get accomodation, breakfast and dinner. i'm not working for free, as some people sarcastically mentioned, i'm just trying to get to know new places and not spend money i don't even have. it was a decision really spontaneous, i've never heard of lahinch before in my life, but every moment i spend here just keeps making me sure that sometimes it's worth it to only rely on your intuition.






piatok 1. júla 2016

dublin

tak som v írsku.
vystúpim z lietadla a druhý najsilnejší pocit po pocite úľavy, že už nie som v uzavretom priestore s vreštiacimi malými ľuďmi je pocit zimy. fakt je tu zima mami, mala si pravdu.
som trochu zmätená z nového prostredia, ale úspešne sa prepracujem do centra, posmalltalkujem s chalanmi z bosny, čo tiež nevedia, kde vystúpiť, dám si čaj na anglický spôsob a vzdám boj s google mapami. užitočný poznatok: nesrať sa s technikou a pýtať sa ľudí na ulici, sú milí a ochotne poradia. couchsurfujem, na uvítanie dostanem guiness a moja duša pookreje. neskôr síce zaplatím za jedno pivo šesť eur a puká mi srdce, ale pivo je láska a pre lásku sa občas trpí, či ako sa to hovorí. dve a pol minúty prší a dve svieti slnko, počasie je premenlivé ako ženská nálada počas pms. v bare hrá živá hudba a mňa napĺňa pocit radosti. pre toto rada vypadnem a stratím sa vo svete, pre tieto chvíle na nových miestach, kde človek len vníma, čo najintenzívnejšie, a žasne.

so i'm in ireland.
i get out of the plane and the second strongest feeling that comes to me after the feeling of relief that i don't have to spend any more time stuck in a small space with wailing babies, is the feeling of cold. it really is cold here, mum, you were right.
i'm a little bit confused by the new surroundings but i successfully make it to the city center, have some small talk with guys from bosnia who don't know where to get off the bus either, have a tea in the proper english way and finally give up my fight with google maps. useful fact: fuck technology and ask people on the street, they're nice and willing to help.
i'm couchsurfing, i get a guiness as a welcome drink and i feel instantly happy. later i'll pay six euros for one beer and it makes my heart break but beer is love and you know what they say, sometimes you also have to suffer for love. it's raining for two and a half minutes and the sun's shining for the next two after that, the weather is changing like a woman's mood during pms. there's live music playing in the pub and i feel pure joy. this is why i like to get out and get lost in the world, for these moments in new places, when all you do is take everything in, even more intensively than you would normally and you're simply in awe, because of everything.






pondelok 27. júna 2016

krása bytia

"rád vidím, že si doma," povie mi tatino iba s ľahkým sarkastickým podtónom, keď prekračuje hradby mojich vecí.
"ja som sa ešte nestihla vybaliť, vieš," odpovedám a je to pravda. dnes som od ôsmej vybavovala dospelácke veci, rušila dva účty, dvakrát si volala na infolinku a poisťovala sa v slovenskej zdravotnej poisťovni a to mi vzalo toľko životnej energie, že v polovici vybaľovania sa mi minula a bola som schopná už len sedieť na gauči, počúvať medial banana a piť cider. jedna z výhod nebývania doma je, že rodičia si vás vážia a veci, za ktoré by vám predtým trhali hlavu sa zrazu stávajú opomenuteľnými maličkosťami. aj keď len na pár dní, som doma rada. svet je zrazu vyplnený istým druhom bezstarostnosti, keď si na celý deň vypnete mobil, zaspíte na gauči a mama vás príde zakryť, v chladničke je zrazu aj niečo viac než obschnutá šunka a pivo a šesťročnej sestre čítate z knižky, čo ste dostali na šieste narodeniny ešte vy.
s brnom som sa rozlúčila najpoetickejšie ako sa dalo, na čítaní básní v podzemnej krčmičke, kam sa nedostalo dusno vyhriatych ulíc a podlaha na bosých nohách príjemne chladila. vďaka blogu som dostala krásnu správu a všetko akoby ma zrazu motivuje byť kreatívna a písať. nie je to nič hlboké, nič čo by robilo svet lepším miestom, ale robí mi to radosť a veď krása bytia je v maličkostiach.







nedeľa 19. júna 2016

poopičné nedeľné blues

predo mnou posledný týždeň v brne, sťahovačka, dospelácke veci na vybavenie a írsko. užívam si, že nič nemusím (lebo by som aj tak nebola fyzicky schopná) a rozmýšľam nad tým všetkým čo som tu zažila, možno aj s troškou nostalgie (keby je môj život film, teraz by v pozadí hrali twenty one pilots - stressed out) a upratujem v hlave.
pár mesiacov, každý z nich s úplne inou atmosférou, zážitky a zaujímavé rozhovory, náhody a rozhodnutia, z ktorých sa uplietla pavučina maličkostí, čo to v konečnom dôsledku celé vyplnili (tiež sa niekedy pozastavíte nad tým, ako na pohľad úplne bezvýznamné rozhodnutie ovplyvnilo všetko čo sa dialo potom?). je toho príliš aby sa to všetko pomestilo do krabičiek, čo by boli naskladané vo vetách. teraz to nebolo o ničom konkrétnom, ale viem, že chcem písať, ako som chcela vždy, len som nebola schopná nerobiť to povrchne. tak mi držte palce, nech zas nespadnem do zradných sietí prokrastinácie (najskloňovanejšie slovo roka 2016).