cara mia, 19
kreatívna duša momentálne skúšajúca šťastie vo svete
ďakujem, random čitateľ, že si tu, si super.

streda 6. mája 2015

o klavíroch na letisku aka kedy sa vrátiť k blogu, ak nie päť dní pred maturitou

v rámci slovenskej tradície som si v letiskovej hale zabarikádovaná batožinou užívala posledné minúty lavičkového bublaninového pikniku pred pasovou kontrolou. pár metrov odo mňa sa rozlúčili manželia, on zostal stáť s rukami za chrbtom, ona si vybrala pas a letenku, z rukáva žltého štrikovaného svetríka si elegantne oprášila smietku a ešte raz sa naňho usmiala. až pri tejto scéne som si naplno uvedomila, že halou sa ozývajú mäkké zvuky klavíra dotvárajúce dojímavú filmovú atmosféru. a keď som sa po dvoch kúskoch bublaniny ajednom trochu nemotornom objatí dopracovala o poschodie vyššie zbavená stresov spôsobených pochybnou veľkosťou môjho kufríka, aj tak ma trochu prekvapilo, že tam fakt je, naozajstný klavír.
čakali sme dlho a nemali sme české ani na kávu z automatu a celý ten čas na ňom niekto hral. pofidérne pôsobiaci týpek v červených teniskách, ktorého by som na prvý pohľad na umelca určite neodhadla a žena vo veľkej rifľovej bunde, s dredmi a bordovým klobúkom na hlave, hrala aj keď sa okolo nej začala tvoriť rada ku gateu a vstala až na poslednú chvíľu.
v lutone bol tiež, menší, ale žltý a tak som si k nemu teda sadla, s pocitom, že som kvázi v londýne a idem si zahrať na žltom klavíri, ale prešlo ma to rýchlo, keď som si uvedomila, že za tých sedem rokov som bola lenivá naučiť sa niečo poriadne naspamäť, vlastne lenivá aj naučiť sa niečo poriadne, celé to bolo len tak, aby sa nepovedalo a aj ma to zamrzelo (mami, mala si pravdu). 


asi začnem znovu cvičiť, aby som si nabudúce na letisku mohla zahrať.