cara mia, 19
kreatívna duša momentálne skúšajúca šťastie vo svete
ďakujem, random čitateľ, že si tu, si super.

pondelok, 21. decembra 2015

lisboa

lisabon. mesto, do ktorého som sa vybrala bez akékohoľvek cieľu alebo predstavy. jedno ráno som nasadla na vlak, čakala na letisku v budapešti dve hodiny a letela štyri a keď som sa konečne dostala tam, kde som chcela byť, do izby na štvrtom poschodí s minibalkónikom a sledovala som ľudí dole na vydláždených chodníkoch, cítila som sa trochu stratená. a lisabon to asi vycítil, objal ma svojim teplým vzduchom a celé tri týždne bol ku mne dobrý. bol ku mne dobrý ľuďmi, ktorých mi spontánne priviedol do cesty a ružovými západmi slnka pri mori s vínom v ruke a rozhovormi. nočnými výhľadmi popretkávanými zlatou niťou svetiel, hudbou, čo rozvoňala vzduch a dobrým jedlom. grafitti v zvláštnej symbióze s historickou atmosférou a taký ten pocit, keď sa netreba nikam ponáhľať, len si sadnúť na slnko a počúvať pieseň vĺn nenásilne prerušovanú pravidelnými otázkami, či nechcete selfie stick. alebo slnečné okuliare. alebo zmes byliniek, ktorú odvážne nazvali marihuanou. mesto, do ktorého som letela ako lastovička sťahujúca sa pred zimou a na ceste som sa pozvoľna zamilovala.

lisbon. the city i chose to go to without any particular goal or idea. i got on the train one morning, waited in budapest airport for two hours and flew for four and when i finally got where i'd wanted to be, to a room on the fourth floor with a mini balcony and was watching people down on the cobbled streets, i felt a little bit lost. and lisbon could sense it, so he hugged me with his warm air and had been good to me for the whole three weeks. he'd been good to me with all the people it spontaneously brought into my way and with the pink sunsets by the sea with a glass of wine in hand engaged in a conversation. with the night-time views that were glowing with a golden thread of lights, with the music that made the air smell good and with good food. grafitti in a strange symbiosis with the historical atmosphere and that feeling you don't have to hurry anywhere, just sit in the sun and listen to the song of the vawes naturally interrupted by regular questions if you wanted to buy a selfie stick. or sunglasses. or the mix of herbs they were brave enough to call marijuana. the city to which i flew like a swallow migrating for the winter and with which i slowly fell in love along the way.

lisbon souvenirs


saturday's flea market vol. 2
saturday's flea market
massive arco de rua augusta (you can actually go up!)
museum of fashion and design with two polish girls i met on my first day - it's free and consists of three floors, but only the first one's really worth seeing
my view on rua morais soares


štvrtok, 10. decembra 2015

looking back

dnešok bol jeden z tých dní, kedy by som potrebovala, aby ma niekto za nohu vytiahol z postele. včera som zistila, že mi konečne po dlhej dobe opäť ide teevee.sk a to, čo zo začiatku pôsobilo ako požehnanie sa rýchlo zmenilo na prekliatie. a tak píšem, aby som aspoň trochu upokojila svoje prokrastináciou nečakaných rozmerov rozbúrené svedomie.
z anglicka som sa vrátila už skoro pred mesiacom a pol, ale vo virtuálnej realite som stále zaseknutá v septembri a preto som si sem prišla upratať, zosumarizovať a ak pán boh dá, snáď aj pokračovať ďalej.
anglicko mi zmenilo postoj k životu a stav na účte. hoci to bola dlhá cesta, vrátila som sa vyrovnaná, nadšená životom a pocitom, že všade sa nájdu ľudia, na ktorých sa budete môcť v ťažkej chvíli spoľahnúť. pocitom, že môžem robiť všetko a všade na svete. pocitom, že toto bol len začiatok všetkého. a tak som sa po týždni doma vybrala do lisabonu (stay tuned).

today was one of those days, when you literally need somebody to grab you by the leg and pull you out of the bed. i just found out yesterday that the site i used to watch series on finally started working again after a long time and what seemed to be a blessing at first turned into a curse really quickly. and so, to calm down my conscience, disturbed by the procrastination of unexpected dimensions, at least a little bit, i'm writing.
i got home from england almost a month and a half ago, but in virtual reality i'm still stuck in september and that's why i came here, to tidy up, summarize and if god'll wish so, maybe even continue to write.
england changed my attitude to life and my bank account balance as well. even though it was a long journey, i came back composed, excited about life and about the feeling that everywhere you can find people who you'll be able to rely on when the hard times come. about the feeling that i can do absolutely everything and everywhere in the world. about the feeling that this was just the beginning of everything. so, after a week spent at home, i set off for lisbon (stay tuned).

anglicko sa so mnou rozlúčilo vskutku anglicky - upršane a hmlisto / england said goodbye to me in an english way indeed - it was rainy and foggy


kde čítať harryho, ak nie v anglicku / where to read harry, if not in england
always classy, never trashy, just a little nasty. marylin monroe



utorok, 15. septembra 2015

úskalia života au-pair part I

tento článok asi pre väčšinu ľudí zaujímavý nebude, ale ja cítim potrebu ho pre pokoj duše napísať. mám pocit, že v poslednej dobe sa realita stále viac a viac skresľuje sociálnymi sieťami a tak chcem povedať všetko tak, ako to naozaj bolo.
toto rozhodnutie neľutujem, no druhýkrát by som určite nešla. zmenilo mi to pohľad na niektoré veci, dodalo trochu nadhľadu a pomohlo pochopiť, čo je naozaj dôležité. aj keď nad pokazenou nabíjačkou ako mojím jediným spojením so svetom budem plakať stále.
myslím, že na to, čo som tu zažila by ma nepripravilo nič. zrazu sa od vás vyžaduje toľko flexibility, že ju musíte nosiť v kýbloch. iná krajina, iný jazyk, iný domov a ľudia v ňom. ak do anglicka idete s tým, že po anglicky viete super, vaše ilúzie sa rozplynú už na letisku. nezáleží na tom, či poznáte nejaké slovo, aj tak ho každý vysloví inak a ešte sa na vás bude zhovieavo pozerať.
ľudia sú naozaj rôzni a ako rôzni zistíte, až keď bývate pod jednou strechou s cudzími. najviac zaváži to, do akej miery komu čo dochádza, že možno bude predsa len trochu blbé nedodržať slovo a že nechať si nosiť kávu je už trochu přes čáru (pozdravujem grandma).
úprimne povedané, bábätká ma desili. malí ľudia, ktorí nevedia povedať, čo chcú, nemajú žiadne zábrany vás ovracať a treba byť pri nich stále opatrný, svojim správaním často až príliš podobní jedincom opitým.
vďaka tejto skúsenosti ma síce desia o trochu menej, no svoj názor na vlastné deti v budúcnosti som radikálne prehodnotila a sľubujem, že už nikdy nezabudnem na tabletku!



pondelok, 24. augusta 2015

londýn

"if one is bored of london, one is bored of life because london has everything that life can offer."
vstávanie o pol šiestej a liečenie začínajúcej choroby oreom vo vlaku. cestoviny a redbull na polovicu v parku pri buckinghamskom paláci, veveričky na steroidoch a ďalší park, na streche, túlanie sa, vidieť ako sa londýn neustále mení, big ben a jazzová hudba, čo prevoňala vzduch. hrejivý dotyk slnka na pokožke a na obed big mac a objatia. sladkosti a víno pod st paul's cathedral a nočná cesta späť. zablúdené myšlienky.
boli ste už?











pondelok, 3. augusta 2015

nedeľa

ľudia sú nekonečným prúdom energie, inšpiráciou, istým druhom surového umenia. mám rada stanice, letiská a rušné ulice, pozorujem tváre a oči. maličkosti, čo robia človeka zaujímavým, pekne vykrojené pery, dlhé štíhle prsty, niečo vyžarujúce z tváre, ťažko definovateľné, príjemné ako hrejivé lúče hanblivého slnka. v jednej z matkinových kníh som čítala, že to, čím človek prešiel sa mu vpíše do čŕt. preto majú malé deti symetrické tváre.
nedeľa v centre, rozohriate dlaždice a vzduch popretkavaný svetlom a vetríkom, čo na svojich krídlach nesie vône, vône života, kávy a kuracieho mäsa z kfc, a melódiu. na zemi sedia mladí ľudia, posúvajú si cigaretu a pôsobia wannabe dojmom, wasted youth. jeden má červeno-zeleno-modré vlasy. černoška spieva valerie a na zemi leží dychčiaci husky, mrazí vzduch ľadovými očami. prehŕňam sa jeho mäkkou srsťou a prajem si, aby som nemala opicu, mala na sebe kraťase a už nikdy sa nikam nemusela pohnúť. čo zaujme na človeku vás?

reset



streda, 29. júla 2015

výdych

vlastná myseľ sa dá cítiť fyzicky, ako ruksak plný neurčitých pocitov neistoty a nevypovedaných slov, emotional luggage. lenže vy práve niekam kráčate, ani neviete koľko ešte a tak len idete a snažíte sa nestratiť. ten ruksak by ste si aj zložili, ale pr
íde vám to také zvláštne, veď je váš, sami ste si ho naplnili a možno po ceste nájdete niečo, čo by ste si chceli zobrať so sebou a čo potom, ak to nebudete mať kam dať?
bolo by fajn niekedy si vypustiť myseľ von z tela, nechať ju oblakom v mäkkom objatí, slnku a tej magickej tme medzi hviezdami. nech ide na pekné miesta a nasiakne dobrým pocitom, bez ohľadu na čas a priestor a nech sa späť do hlavy vráti oddýchnutá a omámená krásami sveta.
alebo si proste môžte zobrať pero a papier, schovať sa do perín, spraviť si kávu, pustiť si seriál, počúvať arctic monkeys, spoza okna pozorovať dážď, čítať si, nadýchnuť sa vône bábätka a možno si aj poplakať, len trochu, pre ľahší pocit. čo pomáha v strese vám?



i run as a musk-deer runs
in the shadow of the forest
mad with his own perfume.
the night is the night of mid-may,
the breeze is the breeze of the south.
i lose my way and i wander,
i seek what i cannot get,
i get what i do not seek.

rabindranath tagore


nedeľa, 26. júla 2015

prší

accomplishments posledného týždňa:
- ísť do all you can eat čínskeho bufetu (dream come true) a zjesť štyri taniere
- objaviť obrovský park schizofrenického rázu: miestami pôsobiaci ako kráľovská záhrada a miestami ako džungľa z fantasy filmu
- užiť si pár hodín úplnej samoty, ktorá sa stala nadmieru vzácnym artiklom, nahlas si spievať a tancovať
- dať si konečne pivo (to mi fakt chýbalo) a večerať v posteli
- omylom si zaplatiť ďalší mesiac netflixu, takže sa pokúsim vyťažiť z toho maximum
a vy?





streda, 22. júla 2015

o zásadných veciach a anjelovi s dredami

niekde som čítala, že zmena inšpiruje a mňa inšpiruje anglicko. pomaly strácam tendenciu sadať pri nastupovaní do auta za volant a keď idem autobusom, presne viem, kde mám vystúpiť. včera som si kúpila tú vec, vďaka ktorej môžete pichnúť zariadenie s dvoma paličkami do zástrčky s troma otvormi (vyjadrovací skill level 3000, neviem to povedať ani po slovensky a dvom ľuďom som to musela vysvetliť po anglicky - "you know, i'm not from england and i need this thing to be able to put my stuff into electricity... you know what i mean?") a vybalila som sa. prvý človek, čo sa mi tu prihovoril a nemal nad šesťdesiat bol opitý a trochu pofidérny. zmeškala som posledný autobus domov a musela som prejsť tri kilometre, len som nevedela, ktorým smerom. utekala som za každou živou bytosťou, čo som uvidela, aby som sa spýtala na cestu (za ten čas ich bolo päť a traja nevedeli), blúdila som a vracala som sa späť, ale našťastie, nebo občas zošle na zem anjela. a ten môj bol čierny, mal dredy a prízvuk a ukázal mi skratku. majte v mobile navigáciu!




nedeľa, 19. júla 2015

doby anglické

bývam v tehlovom domčeku s bielymi dverami a dvoma poschodiami. som tu už päť dní a úprimne, skriňu vo svojej izbe som ešte ani neotvorila. na koberci mám fľak od žehličky, ale mám veľkú drevenú posteľ, ktorá ma na čele vyrezané princess (well, thanks for that) a prvýkrát v živote na okne záclonu, čipkovanú. keď mi býva večer smutno (a že mi býva), sedím opretá o posteľ a pozorujem na stene rozlúčku zapadajúceho slnka a tieňa. samu ma prekvapuje, ako sa niektoré veci pre mňa za tých pár dní stali samozrejmosťou, nábytok naukladaný tak chaoticky, že rozmýšľate, čo ak ho tam niekto počas sťahovania len odložil a potom naň zabudol. všadeprítomná telka a fľašky s mliekom, slnkom zaliaty dvor s plotom vyblednutej červenej farby ako z postapokalyptického filmu. starám sa o dve malé detičky a užívam si, že som insider. užívam si grocery shopping a to, že ma začali zdraviť susedia a učiteľka v škôlke si zapamätala moje meno, že taxikár, s ktorým som sa rozprávala vedel, kde je slovensko. počasie je krásne a zajtra mám prvýkrát oficiálne day off.

streda, 15. júla 2015

o tom, čo bolo predtým

v mojom živote sa za posledné dva mesiace udiali mega zmeny a ja som sa za celý ten čas ani nezastavila, aby som to nejako vstrebala. zmaturovala som (a príde mi to dávno ako v minulom živote), on zmaturoval. bookla som si letenku, on si bookol letenku. posledné dni, čo sme spolu strávili boli zvláštne, horkosladké. odletel a bolo to srdcervúce, v ten deň bola zima, mala som obuté sandále a oziabali ma palce. kráčala som brnom s pocitom prázdnoty, chladnej prázdnoty, ako keď sa holou pokožkou opriete o studený kov. nový svet, taký polovičný. odvtedy sa prelialo veľa vína, preplakalo veľa sĺz a napísalo veľa slov. zbalila som si kufor (a dokázala som sa vpratať do pätnástich kíl, aj keď už len kufor sám o sebe vážil päť!), nazbierala objatia do zásoby a vydala sa do sveta, už preventívne smútiaca za rodným hniezdom a plná očakávaní. a tak som tu, vo svete, v anglicku. momentálne sa nachádzam vo fáze vytvárania súladu medzi svojimi predstavami a realitou a cením každú príležitosť použiť slovenčinu. povedzte mi o cestovaní alebo o zásadných životných zmenách alebo o čom vlastne chcete.









streda, 6. mája 2015

o klavíroch na letisku aka kedy sa vrátiť k blogu, ak nie päť dní pred maturitou

v rámci slovenskej tradície som si v letiskovej hale zabarikádovaná batožinou užívala posledné minúty lavičkového bublaninového pikniku pred pasovou kontrolou. pár metrov odo mňa sa rozlúčili manželia, on zostal stáť s rukami za chrbtom, ona si vybrala pas a letenku, z rukáva žltého štrikovaného svetríka si elegantne oprášila smietku a ešte raz sa naňho usmiala. až pri tejto scéne som si naplno uvedomila, že halou sa ozývajú mäkké zvuky klavíra dotvárajúce dojímavú filmovú atmosféru. a keď som sa po dvoch kúskoch bublaniny ajednom trochu nemotornom objatí dopracovala o poschodie vyššie zbavená stresov spôsobených pochybnou veľkosťou môjho kufríka, aj tak ma trochu prekvapilo, že tam fakt je, naozajstný klavír.
čakali sme dlho a nemali sme české ani na kávu z automatu a celý ten čas na ňom niekto hral. pofidérne pôsobiaci týpek v červených teniskách, ktorého by som na prvý pohľad na umelca určite neodhadla a žena vo veľkej rifľovej bunde, s dredmi a bordovým klobúkom na hlave, hrala aj keď sa okolo nej začala tvoriť rada ku gateu a vstala až na poslednú chvíľu.
v lutone bol tiež, menší, ale žltý a tak som si k nemu teda sadla, s pocitom, že som kvázi v londýne a idem si zahrať na žltom klavíri, ale prešlo ma to rýchlo, keď som si uvedomila, že za tých sedem rokov som bola lenivá naučiť sa niečo poriadne naspamäť, vlastne lenivá aj naučiť sa niečo poriadne, celé to bolo len tak, aby sa nepovedalo a aj ma to zamrzelo (mami, mala si pravdu). 


asi začnem znovu cvičiť, aby som si nabudúce na letisku mohla zahrať.